Spočiatku to išlo ťažko, postupne som však prestala myslieť na všetko ostatné, sústredila som sa len na príbeh a nakoniec som zistila, že som popísala nie jednu, ale hneď tri stránky bieleho papiera, na ktorom teraz svieti môj mačací rukopis. Ako činnosť pred spaním je písanie veľmi dobré (aspoň na mňa to zaberá). Človek si aspoň utriedi myšlienky, dá ich na papier a keď si ich potom číta, môže z toho byť celkom dobrý príbeh. Stačí už len pripísať formulku, že všetky miesta a osoby sú vymyslené a prípadná podobnosť je čisto náhodná, no a príbeh je na svete. Celkom ľahké, nie? No len samotní autori vedia, nakoľko je ten ich príbeh pravdivý, koľko bolesti, radosti, strachu a všetkých pocitov je v príbehu skutočne ukrytých a hlavne, či je ten príbeh o nich alebo o vymyslenej osobe XY. Aj ja teraz úporne premýšľam, či je lepšie písať vymyslené príbehy alebo príbehy, ktorých autorom je život a protagonistami sme my – hrdí autori zaručene vymyslených príbehov, s tak zarážajúcou fantáziou, až by človek skoro uveril, že je na tom čosi pravdivé. Hovorí sa, že o láske tu už všetko bolo, ale predsa sa vždy nájde nový príbeh, ktorý ešte nikto neuverejnil. Tak skúsim aj ja pridať jeden taký. Jeden z mnohých, prakticky rovnaký ako všetky ostatné, ale predsa iný – aspoň pre mňa. Je to môj príbeh, hoci nie je o mne, ale o ľuďoch a miestach, ktorých mená sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. Napriek tomu, že je dej je vymyslený, je tento príbeh, tak ako všetky dobré príbehy, od slova do slova pravdivý. Alebo nie?