reklama

Ad revidendum

Tento príbeh som napísala pred niekoľkými rokmi, keď som končila gymnázium a ako skoro každého, chytala ma nostlagická nálada z toho, že niečo v mojom živote sa končí. Dnes keď som sa hrabala vo svojich starých psaníčkach, objavila som tento príbeh a keď som si ho prečítala, rozhodla som sa oň podeliť. A napriek tomu, že je tento príbeh vymyslený, je tak ako každý dobrý príbeh od slova do slova pravdivý....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

 Bolo to len pred pár rokmi,ale mne sa zdá, akoby už prešla celá večnosť. opäť som tu, ale tentoraz už naozaj dospelá, zrelá žena, ktorá už čo-to dosiahla.Nikomu sa to možno nebude zdať veľa, veď čo sú tri písmenká titulu pred menom, no len ja viem, koľko ma tie písmenká stáli. A verte mi, že som nedostala nijakú zľavu, ani som ich nekúpila vo výpredaji. Keď teraz stojím pri okne svojej bývalej stredoškolskej triedy, myslím na to, koľko krát som sa už z tohto okna pozerala. Bolo to nespočetne veľa krát a vždy som videla mnoho ľudí, ktorí prechádzali ulicou pod oknami školy. Neviem prečo, ale pri pohľade na zasnežené strechy domov a chodníky špinavé od posýpacej zmesi, som si spomenula na náhodného chodca, ktorého som práve z tohto okna videla v poslednú zimu, ktorú som trávila na strednej škole. Prešlo už síce pár rokov, no ja si celkom jasne spomínam na mladého asi tak tridsaťročného muža. Bol vysoký, s mocnými ramenami, ktoré by dokázali podopierať celý svet. Mal čierne krátke vlasy, ktoré kontrastovali s nagélovanými vrabčími hniezdami viacerých prechádzajúcich chodcov. Celkom jasne si spomínam aj na jeho červené uši vyštípané od zimy a dlhý čierny kabát, ktorý tesne obopínal jeho vyšportovanú postavu. Mal čierne nohavice a čierne zimné topánky, ktoré sa snažili bojovať so studenou kašou na chodníku. Aké oči mal tento človek, to netuším. Možno boli rovnako tmavé ako jeho havranie vlasy a možno nie. Neviem. A neviem ani to, kto vlastne bol tento človek. Bol slobodný alebo ženatý? Mal zamestnanie, do ktorého sa ponáhľal alebo sa len tak vybral na potulky mestom? Netušila som to vtedy a neviem to ani dnes. A možno je pravda niekde uprostred......

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

.......Braňo sa zobudil to typického zimného rána v jeho rodnom meste. Z oblohy sa neprestajne sypal sneh, fúkal ľadový vietor, ktorý s neochvejnou pravidelnosťou narážal na okenné tabule Braňovej izby. Navyše mrzlo až prašťalo, čoho dôkazom boli aj obrazce na studených sklách okien. Bola to najchlasnejšia zima, akú Braňo za svojich tridsaťpäť rokov zažil. Niet sa čo čudovať, že sa mu vôbec nechcelo vstať z teplučkej postele. Horko ťažko sa pozviechal a odťapkal sa do kuchyne. Uvaril si svoju obvyklú rannú kávu, ktorá mala pôsobiť ako životabudič, no ako naschvál mu práve dnes vôbec nepomohla. Braňo vybral z chladničky mlieko, zo skrine vydoloval kukuričné lupienky, ktoré nasypal do misky a zalial. Namiešal si "akože raňajky" a schrúmal ešte úplne tvrdé lupienky v ľadovom mlieku. Keď dojedol, riad odložil do drezu, odšuchtal sa do kúpeľne a chrstol si do tváre studenú vodu, ktorá ho mala prinútiť, aby začal vnímať okolitý svet. Keď sa pozrel do zrkadla, uvidel v ňom príšeru s dvojdňovým víkendovým strniskom. Aspoňže vlasy mal krátke a rovné a nemusel riešiť problémy ako jeho kamaráti, ktorí na skrotenie vlasov stojacich na všetky svetové strany spotrebovali každodenne množstvo gélu. Takto sa len bleskovo oholil a vcelku spokojný sám so sebou šiel do izby, že sa oblečie. Bolo načase, pretože mu so odchodu autobusu zostávalo iba 20 minút a nedá sa povedať, že by zastávku mal priamo pred domom. Úspešne prehliadal neustlanú posteľ a vec rozhádzané po celej izbe. Pobral sa ku skrini, z ktorej spod stohu značkových džínsov vydoloval čierne nohavice, ktoré sa našťastie nekrčili. Našiel aj hrubý zimný sveter, čisté ponožky a všetko to na seba chvatne nahádzal. Pre istotu sa ešte raz skontroloval v zrkadle, skočil do topánok a schmatol svoj obľúbený čierny kabát. Naučeným pohybom bleskovo zamkol byt a behom vyštartoval na autobus, ktorý stihol len tak tak, doslova v poslednej sekunde.V natrieskanom autobuse plnom ľudí mu bolo nehorázne teplo. Braňo sa natlačený na dverách autobusu snažil prežiť svoju každodennú cestu do centra mesta, kde pracoval. Dnešná tlačenica mu však mimoriadne liezla na nervy, tak sa rozhodol vystúpiť o zastávku skôr. Pomaly si kráčal do práe, spokojný so svojím rozhodnutáím vystúpiť skôr. Zamyslene kráčal popri soche, ktorá stála pred budovou miestneho gymnázia. Sneh na chodníku, ktorý sa už ani nepodobal na sneh, ale na akúsi neurčitú kašu, sa mu prešmykoval pod nohami. Bezohľadní vodiči navyše zvysoka kašľali na to, či ho celého zašpliechajú. Jednoducho povedané, pre Braňa sa začínal ďalší otrasný deň. Akoby to všetko nestašilo, navyše sa mu aj šmyklo a pri zachovaní akej takej dôstojnosti sa mu podarilo kľaknúť si do kopy špinavého snehu, ktorý bezpečne označkoval jeho nohavice. Postavil sa a nazlostene kráčal ďalej v duchu už privolávajúc jar. Pre istotu alebo skôr pre pocit trapasu a hanby sa nepozrel do okien gymnázia, pretože podvedome cítil, že ho niekto pozoruje. A tak len upriamil svoj pohľad vpred a odkráčal do práce.....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

.......Vlastne je jedno, kto bol ten človek a čím bol. Spomenula som si na neho, pretože sa mu šmyklo na klzkom primrznutom snehu a kľakol si rovno do veľkej špinavej kopy na chodníku. Chudák, mal nohavice celé špinavé a radšej sa ani nepozrel okolo seba. Z myšlienok ma vyrušili hlasy za dverami, ktoré sa zrazu rozleteli a do triedy vbehli moji bývalí spolužiaci. Bolo to zvláštne vidieť ich všetkých po piatich rokoch. Vo víre spomienok som zabudla na človeka v čiernom kabáte a spoločne so svojími bývalými spolužiakmi som sa tešila z nášho opätovného stretnutia. Ad revidendum, neznámy....

 Tu sa pôvodný príbeh končil, no dnes som sa mu rozhodla dopiísať pokračovanie. Neznámy, o ktorom je tento príbeh a ktorému som dala meno Braňo naozaj existuje. Jeho podobnosť s mojim fiktívnym hrdinom je až zarážajúca. Je to zvláštne ako sa vie osud s nami niekedy zahrať, keď vymysleného človeka z vymysleného príbehu privedie do nášho života. Dnes poznám skutočného Braňa s čiernymi vlasmi a už viem, aké má oči. Sú zelené. Viem aj aký má úsmev, aj to, kde pracuje a čo ho baví. Aj skutočný Braňo má dlhý čierny kabát a rozčuľuje ho špinavý sneh na chodníkoch počas zimy. Dnes si v duchu viem predstaviť konkrétnu tvár človeka, ktorého si vymyslelo moje podvedomie. Viem si predstaviť Braňa a som rada, že je skutočný........

Eva Hurtišová

Eva Hurtišová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

tak to som ja.... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu